Stretla ma moja známa, mamička malého chlapčeka. Hľadala nejaký obchodík s detským oblečením. Obaja sme nahlas začali uvažovať, kde v našom 30 000 – ovom meste také niečo je. Pospomínali sme, kde to kedysi bolo, kam to potom presťahovali a zanadávali si, že asi jej neostáva nič iné len ísť pozrieť niečo do „čínskej štvrte“. Rozlúčili sme sa, brnkol som jej synčekovi po nose, on mi zakýval a pobral som sa domov. Cestou som o tom neprestal uvažovať. Minul som obchod s chovateľskými potrebami. Napadlo ma, že by nebolo od veci otvoriť taký obchodík s kvalitným dojčenským a detským oblečením. Isto by sa to ujalo. Potešil som sa, že som objavil dieru v obchodnej vybavenosti nášho mesta. Druhý obchod s chovateľskými potrebami mi skoro unikol, taký som bol zabratý do svojich „podnikateľských“ plánov. Kráčal som ďalej a vtedy to prišlo. Tretí obchod s chovateľskými potrebami. Začalo mi to dochádzať. Obrátil som sa, aby som moju známu zastavil. Už tam nebola. Načo by bol obchod s detským oblečením, ak v meste nie je dosť detí. Lepším biznisom je predávať chutné kostičky pre psíkov, či hračky pre mačičky. Alebo taký košík s vankúšikmi, či domček pre činčilu alebo džungarského škrečka. To