Niečo isto odštartuje, ale či to je reforma, o tom si dovolím trochu polemizovať. Už samotné slovo „reforma“ naznačuje, že je to snaha vybudovať znovu taký stav, aby ľubovoľný  systém, ktorý z rôznych príčin stratil svoj obsah a formu, ju znovu nadobudol. Teda, že forma systému bude po modernizácii obnovená. V prípade školskej reformy o tom dosť pochybujem. Dôvodov, ktoré ma vedú k pochybnostiam, že reforma prinesie efektívne výsledky, je viacero, ale za najvážnejšie považujem tieto:

• Unáhlenosť  - reforma školského systému sa pripravovala aj v minulých volebných obdobiach. Zaoberali sa ňou viaceré vládne aj mimovládne organizácie. Napriek tomu reforma nebola spustená. Dôvodilo sa, je to veľmi citlivá a rozsiahla téma a výskum nebol ukončený. To ale ako ospravedlnenie neobstojí. Minulá vládna garnitúra bola za nespustenie reformy  tou súčasnou garnitúrou často kritizovaná. Preto padlo rozhodnutie súčasného kabinetu, že za každú cenu sa reforma začne. Bez ohľadu na to, v akom  štádiu bola príprava materiálov, príprava a preškolenie učiteľov, riaditeľov škôl, inšpekčných orgánov. Štátny pedagogický ústav vydal množstvo materiálov, ktoré si možno stiahnuť na ich webovej stránke.  Ich uverejnenie trvalo veľmi dlho, keďže bolo viazané na schválenie a podpísanie školského zákona. Učiteľská verejnosť sa s nimi nemohla vačs oboznámiť a museli sa im venovať počas školských prázdnin. (jeden vysokoškolský pedagóg o tom povedal: „Ministerstvo začne reformu, dostane za to odmeny a učitelia to za nich urobia cez prázdniny.“)  Prečo tá unáhlenosť? Nuž,  ani nie za dva roky sú znovu voľby. A ono to iste bude počas predvolebných mítingov dobre znieť: „My sme spustili reformu!!!“. Akú takú ale, dokelu, predsa reformu!
• Nejednotnosť a nejasnosť – materiály týkajúce sa obsahu a spôsobu tvorby školských vzdelávacích, ktoré si riaditelia a učitelia sťahovali z webu Štátneho pedagogického ústavu sa jeden s druhým nezhodovali a nebolo z nich  jasné,  čo vlastne majú školské vzdelávacie programy obsahovať. Taktiež pojmy,  ktoré obsahovali boli nejednotné a najmä nevysvetlené. Vzorové učebné osnovy, ktoré pravdepodobne tvorili oddelene pracovné skupiny pre jednotlivé predmety, sa diametrálne líšili obsahom, formou a požiadavkami. Situácia okolo vydaných pokynov a materiálov k reforme mi pripadala ako naivná predstava, že ak dáme dieťaťu knihu, či šlabikár, samo sa naučí čítať.
• Nekoncepčnosť – reforma sa týka 1. a 5. ročníka ZŠ a 1. ročníka stredných škôl. V prípade prvých ročníkov je reforma logická, ale dôvod reformy v piatom ročníku mi ostáva záhadou. Vlastne ani nie. Bude to, samozrejme, rýchlejšie... Nebude to trvať 9 rokov, ale iba 4. Je to naozaj zaujímavá predstava reformovať systém od prostriedku. Ktovie, čo by sa písalo o manažmente firmy, ktorá zreformuje výrobný proces tak, že kúpi novú linku len do prostriedku?
• Nepripravenosť verejnosti – o nepripravenosti učiteľov, riaditeľov a ostatných orgánov pracujúcich v školstve som už písal. V tomto prípade mám na mysli nepripravenosť a najmä neinformovanie rodičovskej verejnosti. Možno práve tento fakt ma viedol k napísaniu tohto blogu. Stretol som sa s mojím bratrancom žijúcim v Bratislave, ktorého syn tento školský rok ide do prvého ročníka. Absolútne netušil v čom spočíva obsah a spôsob reformy. A to  napriek tomu, že patrí k vrstve obyvateľstva, ktorú možno nazvať inteligencia a nie je mu ľahostajný spôsob fungovania spoločnosti a štátu. Myslím, že drvivá väčšina rodičov nevie, čo sa to v školách vlastne deje. A koniec koncov ich to ani nezaujíma, veď ich deti aj tak zoberú na hocijakú strednú školu bez ohľadu na to,  čo vedia... Ale to je už téma iného blogu.

V úvode som začal tým, čo si predstavujem pod slovom reforma. Slovenské školstvo reformu skutočne potrebuje. O tom niet pochýb. Ale potrebuje reformu, ktorá bude koncepčná, pripravená, prediskutovaná vo verejnosti a v odborných kruhoch, nebude robená pre dvíhanie preferencií akejkoľvek strane a najmä budú o nej presvedčení tí, ktorí ju budú robiť. V opačnom prípade prebehne „deforma“.